Volebný systém a kampaň vo voľbách do Európskeho parlamentu

Abstrakt

V príspevku sa zaoberáme problematikou postavenia Európskeho parlamentu, jeho vývojom a fungovaním v súčasnosti, politickými stranami fungujúcimi v EP, volebným systémom a politickou kampaň „eurostrán“ pri voľbách do Európskeho parlamentu. Zovšeobecnením poznatkov o tom, ako politického strany pôsobiace v prostredí EÚ a fungujúce na pôde Európskeho parlamentu využívajú resp. nevyužívajú nástroje politického marketingu.

Kľúčové slová:

Európsky parlament, Európska únia, frakcie v EP, volebná kampaň, volebný systém

Abstract

The paper deals with the issue of the status of the European Parliament, its development and functioning at present, political parties functioning in the EP electoral system and political campaign parties at the European Parliament elections. Generalization of knowledge about how the political parties operating in the EU and the operating environment in the European Parliament or used respectively do not use the tools of political marketing.

Key words

The European Parliament, European Union, faction in the EP election campaign, electoral system

 

Úvod

Dňa 27. júla 1952 vstúpila do platnosti  Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (v skratke ESUO), organizácie, ktorá podnietila zjednocovací proces európskych demokratických krajín a vznik Európskeho parlamentu.[ref]Zmluvnými stranami boli Spolková republika Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko[/ref]

Spolu s Vysokým úradom (predchodcom dnešnej Komisie) sa najdôležitejším orgánom stalo Zhromaždenie (súčasný Európsky parlament), ktorého hlavnou úlohou mala byť kontrola činnosti Vysokého úradu prostredníctvom hodnotenia jeho výročnej správy.[ref]FIALA, P., PITROVÁ, M.: Evropská unie. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2003, str. 266 [/ref]

Vznik a vývoj Európskeho parlamentu

Zhromaždenie sa skladalo z delegátov zákonodarných zborov jednotlivých členských štátov, čím de facto nebolo autonómnym orgánom Spoločenstva, ale fórom, ktoré členské štáty využívali k presadzovaniu svojich národných záujmov. Po uzavretí Rímskych zmlúv v roku 1957 a vytvorením ďalších dvoch spoločenstiev, Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v skratke EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (v skratke EURATOM) došlo k celkovému posilneniu pozície Zhromaždenia. Ako sa postupne vplyv Zhromaždenia pri rozhodovaní v spoločenstvách zvyšoval, narastalo v radách európskych politikov stále silnejšie presvedčenie a odhodlanie vytvoriť zo Zhromaždenia orgán, ktorý by sa popri Rade určitým dielom tiež podieľal na legislatívnej činnosti. Vývoj a stále silnejúce postavenie Zhromaždenia, ako aj snaha o jeho odlíšenie od Parlamentného zhromaždenia Rady Európy vyústili v zmenu jeho názvu. V roku 1962 dospeli európski politici k právne nezáväznej politickej dohode, na základe ktorej sa Zhromaždenie začalo nazývať Európskym parlamentom[ref]Zvláštnosťou je, že k premenovaniu inštitúcie de iure došlo až v roku 1986 prijatím Jednotného európskeho [/ref].

Týmto aktom predznačili jeho ďalšie smerovanie. Významným počinom bolo aj prijatie tzv. Zlučovacej zmluvy z roku 1965, ktorá zlúčila exekutívne orgány všetkých troch spoločenstiev, a Európsky parlament mal prvýkrát možnosť odvolať Komisiu bez obmedzenia.  Podpísaním tzv. Luxemburskej dohody v roku 1970 boli Parlamentu priznané nové právomoci, a to v oblasti rozpočtu EHS. Na základe tohto aktu mohol navrhovať zmeny v niektorých položkách vo výdajovej časti. Napriek tomu však ešte nemal možnosť rozpočet navrhnutý Radou odmietnuť ani vrátiť k prepracovaniu.

Začiatkom sedemdesiatych rokov  bola politická atmosféra v západnej Európe taká, že konečne mohli úvahy o priamych voľbách Parlamentu občanmi členských štátov prerásť v skutočnosť. Kým v problematických rokoch šesťdesiatych, v dobe krízy európskej integrácie[ref]Išlo o konflikt medzi dvoma hlavnými názorovými prúdmi: na jednej strane zástancovia medzivládnej koncepcie fungovania, tj. neprehlbovania integrácie v rámci spoločenstiev (hlavne Francúzsko pod vedením De Gaulla), a na strane druhej zástancovia nadnárodnej koncepcie urýchlenej realizácie spoločného trhu (Komisia a ďalšie členské štáty)[/ref],  nebolo prakticky možné otázku volieb čo i len predložiť k diskusii, v nasledujúcej dekáde sa to návrhmi a deklaráciami k tejto otázke len tak hemžilo. Prvým rozšírením spoločenstiev o troch nových členov[ref]V roku 1973 boli prijatí Veľká Británia, Írsko a Dánsko[/ref] bol jasne deklarovaný zámer európskych politických štruktúr spolupracovať na prehlbovaní spolupráce smerom k čo najužšej konsenzuálne možnej integrácii. V prípade Európskeho parlamentu však nebola dohoda o jeho ďalšom fungovaní tak jednoznačne dosiahnuteľná. A to z dôvodu, že zatiaľ čo všetky štáty sa zhodli na potrebe priamych volieb, tak v otázke rozšírenia právomocí už úplná zhoda nepanovala. Aby sa predišlo ďalšej kríze a občania konečne mohli svoje dávno deklarované právo uplatniť, bol na summite Európskej rady v Paríži v roku 1974 prijatý záver, že konanie priamych volieb nebude mať s rastom právomocí Parlamentu žiadnu súvislosť[ref]FIALA, P., PITROVÁ, M.: Evropská unie. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury. 2003. str. 271[/ref].

V priebehu jednaní o voľbách vznikol nový problém. Politici sa nedokázali dohodnúť na jednotnom volebnom mechanizme.  V praxi to vyzeralo asi tak, že zatiaľ čo väčšina členských štátov sa zhodla na použití proporcionálneho volebného systému, Veľká Británia a Írsko ustúpiť nehodlali a z historicko-politických dôvodov presadzovali svoj zaužívaný väčšinový systém. Výsledkom bolo prijatie Aktu o voľbe členov Európskeho parlamentu schváleného 20. septembra 1976 a následne konanie historicky prvých priamych volieb do tohto zhromaždenia  „ľudom“[ref]Čl. 190 Zmluvy o založení ES[/ref] európskych spoločenstiev v dňoch 7. a 10. júna 1979, a to v každom z členských štátov podľa vlastných pravidiel určených národnými parlamentmi. Táto situácia fakticky trvá dodnes. A zdá sa, že zjednanie všeobecných volebných pravidiel je, ak vôbec, hudbou vzdialenej budúcnosti.[ref]ŠARADÍN, P. a kol. :Volby do Evropského parlamentu v České republice. Olomouc: Periplum, 2004. str. 16[/ref]

K veľkému posilneniu právomocí došlo prijatím Jednotného európskeho aktu v roku 1986, do ktorého sa podarilo zaviesť novú legislatívnu procedúru, tzv. procedúru spolupráce alebo inak kooperačnú procedúru. V praxi to znamenalo asi toľko, že Parlament už mohol nielen oddialiť prijatie rozhodnutia Radou, ale konečne aj priamo predkladať pozmeňujúce návrhy. Za ďalšiu významnú procedúru, ktorá bola zavedená Jednotným európskym aktom, možno považovať procedúru súhlasu, podľa ktorej musí Rada pri riešení zásadných otázok získať pred prijatím aktu súhlas ES[ref]BLAHOŽ, J. a kol. : Ústavní právo Evropské unie. Dobrá Voda u Pelhřimova: Aleš Čeněk, 2003. str. 304[/ref]. Ďalšia novinka súvisela s procesom prijímania nových členských štátov. Európsky parlament získal rovnocenné právo ratifikovať asociačné dohody a zmluvy o pristúpení spolu s Radou. Mimoriadne dôležitým medzníkom vo vývoji Európskeho parlamentu i celého Európskeho spoločenstva bolo prijatie Zmluvy o Európskej únii (EU)[ref]tzv. Maastrichtská zmluva[/ref] v roku 1992. Parlament dostal do vienka nový prostriedok, ktorým rapídne zvýšil svoj vplyv na dianie v Európskej únii – legislatívnu procedúru spolurozhodovania. Parlament sa stal  „rovnocenným partnerom v legislatívnom procese so zákonmi, ktoré boli v rámci tejto procedúry prijaté spoločne podpísanými predsedami Rady a Parlamentu a s absolútnym právom veta vo významných oblastiach legislatívy EU.“[ref]ŠARADÍN, P. a kol.: Volby do Evropského parlamentu v České republice. Olomouc: Periplum, 2004, s. 18[/ref]

Zatiaľ poslednou zmluvou medzi členskými štátmi EU, ktorá znamenala posun vo vývoji Európskeho parlamentu, je zmluva prijatá na zasadnutí Európskej rady v Nice v roku 2000 (tzv. Zmluva z Nice). Pre činnosť Parlamentu síce neznamenala toľko čo zmluva z Amsterdamu, priniesla však niektoré pozitíva. Napríklad procedúra spolurozhodovania bola rozšírená na ďalšie oblasti  a Parlament získal právomoc schvaľovať kandidáta na post predsedu Európskej komisie. Po vstupe tejto, doposiaľ poslednej európskej zmluvy v platnosť náležia Parlamentu právomoci v oblasti kontrolnej, rozpočtovej, legislatívnej a v oblasti vonkajších vzťahov[ref]BLAHOŽ, J. a kol. Ústavní právo Evropské unie. Dobrá voda u Pelhřimova: Aleš Čeněk, 2003, str. 298[/ref].

Rok po rokovaní v Nice, v decembri roku 2001, prijala Európska rada v Laekene tzv. Prehlásenie o budúcnosti Európskej únie, v rámci ktorého ustanovila zvláštne zhromaždenie, tzv. Konvent, ktorý pozostával z predstaviteľov vlád a zástupcov parlamentov členských štátov, zástupcov EP, pozorovateľov a zástupcov ďalších orgánov EU. Jeho poslaním bolo „preskúmať kľúčové otázky plynúce ako z dovtedajšieho vývoja Únie, tak v hľadaní riešení pre jej budúce úlohy“[ref]NOLČ, J. a kol.: Evropská ústava s úvodním slovem. Brno: CP Books, 2005, s. 5[/ref].

Ďalším významným krokom v Európskom parlamente bolo podpísanie Lisabonskej zmluvy. Tá vstúpila do platnosti 1. 12. 2009. Jej prijatie zaviedlo zmeny v počte poslancov Európskeho parlamentu z pôvodných 785 na 751.[ref]Kol. autorů: Když se řekne Lisabonská smlouva. Perspektíva fungování Evropské unie podle nového smluvního rámce. Praha : Odbor informování o evropských záležitostech. Úřad vlády ČR, 2008. s. 37[/ref]

Lisabonská zmluva ustanovila priamu súvislosť medzi voľbou predsedu Komisie a výsledkami volieb do Európskeho parlamentu. Predseda Komisie je volený Európskym parlamentom na základe návrhu Európskej rady, s prihliadnutím na výsledky volieb do Európskeho parlamentu. Politickým zámerom bolo zvýšenie demokratickej legitimity Komisie, ktorá ako výkonný orgán EÚ bola často považovaná za orgán izolovaný od svojich voličov – občanov.

Európsky parlament dnes

Európsky parlament ako vyplýva z jeho názvu, je orgánom Európskej únie parlamentného charakteru. Spolu s Európskou komisiou predstavuje inštitúciu reprezentujúcu nadnárodné záujmy v mnohočlennom zoskupení európskych štátov. Jednotliví poslanci Európskeho parlamentu sú totiž volení priamo občanmi Európskej únie a nie sú teda zo svojej funkcie zodpovední žiadnemu orgánu svojich domovských členských štátov, ale len a výlučne svojim voličom, čo jasne vyplýva z článku 190 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

O legislatívnu právomoc sa delí s Radou[ref]v literatúre uvádzaná aj ako Rada ministrov[/ref]. Miera spolupráce medzi oboma orgánmi je potom tým vodítkom, ktoré vedie ku klasifikácii jednotlivých procedúr schvaľovania legislatívnych návrhov Komisie. Európsky parlament je jedným zo základných orgánov Európskych Spoločenstiev. Zložený je zo zástupcov ľudu členských štátov Európskej Únie. Jedná sa o zastupiteľský a permanentný orgán Európskej únie. Predstavuje inštitúciu, ktorá reprezentuje nadnárodný  princíp a záujmy ľudu EÚ. Vystupuje ako nadnárodný orgán. Európsky parlament pôsobí v systéme Európskej únie ako prvok demokratickej legitimizácie, pretože je jediným orgánom Spoločenstiev, ktoré má od roku 1979, t.j. od prvých priamych volieb do EP, priamy mandát voličov a legitimizuje tak akty Spoločenstiev.

Organizačnú štruktúru Európskeho parlamentu upravuje Rokovací poriadok (spôsob prijímania RP nájdeme v článku 232 Zmluvy o fungovaní EU v znení Lisabonskej zmluvy, EP ho prijíma väčšinou hlasov všetkých poslancov) Európskeho parlamentu, zmieňuje sa o nej však aj článok 190 Zmluvy o Európskom spoločenstve v znení Zmluvy z Nice (v Lisabonskej zmluve sa článok 14(2) zmieňuje o zástupcoch občanov Únie). V čele Európskeho parlamentu stojí predseda, ktorý je volený v tajnom hlasovaní, nomináciu môže vykonať politická skupina alebo 40 jednotlivých poslancov. Do zvolenia predsedu, ktoré je podľa článku 13. Rokovacieho poriadku prvou úlohou novo zvoleného parlamentu, vykonáva funkciu predsedu najstarší poslanec (článok 11. Rokovacieho poriadku). K hlavným úlohám predsedu náleží reprezentácia EP voči ostatným inštitúciám a predsedanie plenárnym schôdzam, Konferencii predsedov a predsedníctva EP, dohľad na aplikáciu RP, reprezentácia EP v legislatívnych veciach, reprezentácia EP navonok, ďalej podpisuje rozpočet EU a zúčastňuje sa jednaniach medzivládnej konferencie zaoberajúcej sa zmenami primárneho práva. Predsedovi EP asistuje štrnásť podpredsedov, s ktorými vytvára predsedníctvo. Podpredsedovia sú volení na rovnakú dobu ako predseda, tento na nich môže delegovať niektoré zo svojich právomocí.

Základným článkom EP je europoslanec. Postavenie poslanca definuje RP EP a Akt o priamych voľbách . V súčasnej dobe počet europoslancov je 736 (podľa čl.14 Zmluvy o EU v znení Lisabonskej zmluvy nesmie prekročiť ich počet 750). O Európskom parlamente hovoríme ako o najväčšom zastupiteľskom zbore v Európe. Poslanci Európskeho parlamentu sú volení na dobu piatich rokov (článok 14 Zmluvy o EU v znení Lisabonskej zmluvy, odst.3) a ich mandát zanikne podaním demisie, uplynutím funkčného obdobia, alebo smrťou. Nezlučiteľnosť európskeho mandátu nie je stanovená smerom k národným parlamentom a zastupiteľským zborom, takúto dualitu mandátov odmietajú Belgicko, Grécko a Španielsko.[ref]FIALA , P., PITROVÁ, M.: Evropská unie.  Brno: centrum pro studium demokracie a kultury, 2003. 743s. str. 287[/ref]Európsky parlament zasadá v období celého roka. V priebehu celého roka sa konajú plenárne zasadania, zasadania výborov a jednania frakcií EP. Dňa 10. septembra 1952 sa konalo prvé zasadanie Európskeho zhromaždenia v Štrasburgu.[ref]DOČKAL, V., KANIOK, P.,ZÁVĚŠICKÝ, J.: Rendez –vous s Evropským parlamentem. Brno : Masarykova Univerzita, 2007. str. 14[/ref]

Politická štruktúra európskeho parlamentu

Charakteristika celej organizačnej štruktúry Európskeho parlamentu je úloha veľmi náročná, preto sme sa na tomto mieste rozhodli venovať len  politickému rozčleneniu Parlamentu, lebo práve ono je tým najzreteľnejším produktom volieb.

Okrem odbornej zložky Európskeho parlamentu, ktorú tvoria parlamentné výbory, v ňom pôsobia politické skupiny, nazývané tiež frakcie. Ich význam pre rozhodovanie v Parlamente je kľúčový[ref]FIALA, P., PITROVÁ, M.: Evropská unie. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2003, str. 290[/ref] a je predpokladom väčšej demokratickosti Európskej únie. Prvými tromi zoskupeniami, ktoré na pôde Zhromaždenia vznikli, boli pravicoví kresťanskí demokrati/konzervatívci (EPP), ľavicoví sociálni demokrati (PES) a liberáli (ELDR). Postupom času, vplyvom oddeľovania sa určitých častí jednotlivých frakcií a pristupovania nových členských štátov do spoločenstiev, sa menila podoba i počet parlamentných frakcií. V súčasnosti funguje v Európskom parlamente 7 frakcií a skupina poslancov bez politického zaradenia. Historicky najsilnejšou skupinou je zoskupenie kresťanských demokratov (EPP). Zmluva z Nice z roku 2000 ustanovenie o politických frakciách doplnila o tzv. operatívnu klauzulu: „ Rada v súlade s postupom v článku 251 stanoví pravidlá, ktorými sa spravujú politické strany na európskej úrovni, najmä pravidlá ich financovania.“[ref]Zmluva z Nice. In: http://www.euroinfo.gov.sk/index/go.php?id=91[/ref]

Stranícke skupiny v Európskom parlamente majú výrazne nižšie právomoci než politické strany v parlamentoch na úrovni členských štátov. Napriek tomu majú, ale výrazný vplyv na činnosť Parlamentu. Čo sa týka ustanovenia a zloženia parlamentnej skupiny (frakcie), rokovací poriadok Európskeho parlamentu stanovuje pre jej vznik minimálny počet devätnásť členov z aspoň jednej pätiny (t.j. piatich) členských štátov. Každý poslanec pritom môže byť členom len jednej frakcie. V súčasnosti najsilnejšou skupinou v Európskom parlamente je Európska ľudová strana–Európski demokrati (EPP-ED). Má 265 členov z radov európskych poslancov. Zoskupuje kresťansko-demokratické, konzervatívne a niektoré liberálne strany. Je jedinou frakciou s členmi zo všetkých členských štátov Európskej únie. Program strany je postavený na kresťansko-demokratickej filozofii s akcentom na ekonomický liberalizmus, slobodu trhu a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a je výrazne protiintegračný.[ref]EPP group. Dostupné na: www.eppgroup.eu[/ref]

Strana Európskych socialistov (PES) je druhou najpočetnejšou parlamentnou politickou frakciou. Podobne ako EPP-ED začala fungovať už v období vzniku Zhromaždenia ESUO za účelom združenia spriaznených európskych sociálno-demokratických a socialistických strán. Jej politika je orientovaná ľavicovo s dôrazom na sociálne istoty, politiku zamestnanosti, zachovanie sociálneho štátu, bezpečnosť Únie, ochranu ľudských práv, rovnoprávnosť mužov a žien, ekologické otázky.[ref]Európske politické strany. Dostupné na: www.europskaunia.sk/europske_politicke_strany[/ref]

V poradí treťou tradičnom politickou skupinou zastúpenou v Európskom parlamente je centristická Aliancia liberálov a demokratov za Európu (ALDE). Ide o stranu vnútorne nie veľmi jednotnú s nie príliš vyhranenými názormi a programom. Je tvorená stranami s liberálnym zameraním, od konzervatívnych po radikálne. Najväčšou z nich je centristická Európska liberálno-demokratická a reformná strana (ELDR). Tretia najsilnejšia strana je akýmsi prostredníkom v jednaní medzi EPP-ED a PES. Najviac sa to prejavuje v hlasovaní v Parlamente. V otázkach rozširovania spoločného trhu sa zvyčajne spája s kresťanskými demokratmi, v otázkach ľudských práv si zasa rozumie so socialistami.[ref]Európske politické strany. Dostupné na: www.europskaunia.sk/europske_politicke_strany[/ref]

Zelení/Európska slobodná aliancia (Greens/EFA) je ďalšou frakciou v Parlamente. Je tvorená dvoma podskupinami, a to stranami so zameraním na ochranu životného prostredia, teda ekologickú problematiku a stranami zastupujúcimi etnické menšiny na území členských štátov alebo podporujúcimi regionalizmus.[ref]Európske politické strany. Dostupné na: www.europskaunia.sk/europske_politicke_strany[/ref]

Politická skupina Európska zjednotená ľavica/Severská zelená ľavica (GUE/NGL) má 35 poslancov. Združuje bývalé i súčasné komunistické strany a socialistické strany, ktoré mu dávajú výrazne ľavicový charakter. Jej program je podobný programu Strany európskych socialistov.[ref]Európske politické strany. Dostupné na: www.europskaunia.sk/europske_politicke_strany[/ref]

Skupina Nezávislosť a demokracia (Ind/Dem) je združením protestných euroskeptických a protieurópskych strán. Poslednou a s počtom najmenšou frakciou je tzv. Únia pre Európu národov (UEN). Jedná sa o zoskupenie konzervatívnych strán s kritickým postojom k európskej integrácii, ktorej prioritami je podpora rodiny a sociálnej solidarity. Zvyšných 27 poslancov Európskeho parlamentu, ktorí nie sú členmi žiadnej z uvedených politických skupín, je považovaných za tzv. nezaradených (NI).[ref]Európske politické strany. Dostupné na: www.europskaunia.sk/europske_politicke_strany[/ref]

Európske politické strany v rámci európskeho politického systému majú svoje pôsobenia a plnia určité, špecifické úlohy.  Predovšetkým plnia nasledujúce činnosti:

  • koordinujú činnosť národných politických strán, ktoré sa v nich združujú,
  • ovplyvňujú rozhodovanie „svojich“ politických skupín v EP,
  • z hľadiska občanov EÚ vyjadrujú ich vôľu a prispievajú k budovaniu európskeho politického vedomia – čl. 10 odst. 4 ZEÚ,
  • posilňujú európsky charakter volieb do EP, k čomu môžu využívať i rozpočtové prostriedky zo všeobecného rozpočtu EÚ,vo svojej činnosti sa zameriavajú na otázky európskeho významu.[ref]HIX, S.; NOURY, A.; ROLAND, G. : Dimensions of Politics in the European Parliament. American Journal of Political Science [online]. 2006, vol. 50, č. 2 [cit. 10-10-2011]. s. 509. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/3694286. Podobne i NOURY, A.G.; ROLAND, G.: More Power to the European Parliament? Economic Policy [online]. 2002, vol. 17, č. 35 [cit. 08.11.2011]. s. 279-319. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/1344768[/ref]

 

Volebný systém Európskeho parlamentu

Základom právnej úpravy volieb do Európskeho parlamentu sú predpisy Spoločenstva, ktoré túto otázku upravujú všeobecne pre všetky členské štáty Únie. Po dlhých debatách o charaktere Parlamentu bol 20. septembra 1976 rozhodnutím Rady prijatý Akt o voľbe zastupiteľov v Zhromaždení vo všeobecných a priamych voľbách[ref]Príloha k rozhodnutiu Rady uverejnenému v Úradnom vestníku pod č. 76/787/ESUO, EHS, EURATOM[/ref] (ďalej len Akt). Akt stanovil niektoré základné zásady volebného práva, ktoré sa stali záväznými pre všetky členské štáty[ref]Čl. 249 Zmluvy ES: „Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu pre tých, ktorým je určené“[/ref]. Vstúpil do platnosti v júli 1978 a bol právnym základom konania prvých všeobecných a priamych volieb do Parlamentu v nasledujúcom roku.

Maastrichtská Zmluva o Európskej únii, ktorá menila a doplňovala Zmluvu o Európskom spoločenstve, zaviedla pojem občianstva Európskej únie. Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť niektorého členského štátu. Medzi najpodstatnejšie oprávnenie viazané k občianstvu Únie patrí aj Zmluvou garantované právo zúčastniť sa volieb do Európskeho parlamentu (t.j. voliť a byť volený) v ktoromkoľvek členskom štáte, v ktorom má občan bydlisko, a to bez ohľadu na to, či je občanom toho členského štátu alebo nie[ref]Čl. 19 odst. 2 Zmluvy ES[/ref]. Vo svojej „preambuli“ Smernica za svoj hlavný cieľ považuje zrovnoprávnenie všetkých občanov Únie vo volebnom práve.

Upravuje podmienky pre výkon aktívneho aj pasívneho volebného práva, venuje sa otázke prekážok v jeho výkone a pod. Väčšina ustanovení Smernice dáva členským štátom voľnosť pri vytváraní vlastných volebných pravidiel. Nachádzajú sa tu však aj ustanovenia, ktoré štátu priamo nariaďujú v danej situácii konať určitým spôsobom[ref]Napr. čl. 11 Smernice: „Členský štát včas informuje dotknutú osobu o výsledku jej žiadosti o zápis do zoznamu voličov alebo rozhodnutí týkajúcom sa prijateľnosť jej žiadosti kandidovať“ [/ref].

Vo väčšine členských štátov EU, volia občania podľa pravidiel proporčného zastúpenia. Minimálna hranica pre vstup strán do parlamentu je 5 % všetkých získaných hlasov. Občania niektorých členských štátov majú možnosť okrem hlasov pre politické strany odovzdať aj hlasy konkrétnym kandidátom prostredníctvom tzv. preferenčného alebo prednostného hlasovania. Minimálna veková hranica je stanovená na osemnásť rokov. Na prerozdeľovanie mandátov sa používa tzv. d´Hondtova formula.[ref]FIALA, P., PITROVÁ, M. :Evropská unie. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2003, s. 282-283[/ref]

V EÚ napriek intenzívnym snahám ešte nebol zavedený jednotný volebný systém. Každý členský štát má priradený určitý počet zástupcov. Voľby do Európskeho parlamentu sa tradične stretávajú s problémom nízkeho záujmu občanov. To súvisí s konceptom tzv. „druhoradých volieb“ teórie politológov Karlheinza Reifa a Hermanna Schmitta. Podľa tohto konceptu je pozornosť médií, občanov a tiež aj politických strán upriamená na národné voľby a voľby do EP sú potom zatlačené do ústrania.  Do európskych volieb navyše výrazne zasahuje rovina domácej politiky.[ref]REIFF, K., SCHMITT, H.: „Nine second order elections – A conceptual framework for the Analysis of a European elections.“ European Journals of Political Research, No. 8, 1980.[/ref]

Volebná kampaň vo voľbách do Európskeho parlamentu

Politická strana, ktorá sa v demokratickej spoločnosti usiluje o získanie politickej moci[ref]Hasbachova definícia politickej strany: „Organizácia ľudí s rovnakými politickými názormi a cieľmi, snažiaca sa získať politickú moc, ktorá by jej umožnila uskutočniť jej zámery“[/ref], musí zmobilizovať voličov k pozitívnej účasti vo voľbách a získať tak čo najväčší počet hlasov. Pre dosiahnutie tohto cieľa jej slúži volebná kampaň. Volebná kampaň je legálnym prostriedkom ovplyvňovania voličov v období bezprostredne pred voľbami. Je súčasťou organizačno-prípravného štádia volebného procesu[ref]Štádiá volebného procesu: a) organizačne-prípravné, b) hlasovanie, c) zistenie a vyhlásenie volebných výsledkov. Viď napr. FILIP, J. Základní otázky volebního práva. In: Šimíček, V. a kol. Volby v demokracii – soubor přednášek. Brno – Mezinárodní politologický ústav Právnické fakulty Masarykovy univerzity, 1995, s. 30[/ref].

Vo volebnej kampani sa viac než inokedy využíva sloboda prejavu. Sloboda prejavu je nenahraditeľnou podmienkou súťaže politických síl a zaisťuje prežitie liberálne demokratického systému. Politici môžu počas kampane slobodne prejavovať svoje názory na verejnosti, a to prostredníctvom účasti na verejných zhromaždeniach, využívaním zákonom garantovaného priestoru vo verejnoprávnych médiách, vystupovaním v rozhlase, televízii, prostredníctvom článkov v tlači, vylepovaním plagátov, kupovaním reklamných priestorov apod. Zákon o voľbách do Európskeho parlamentu volebnú kampaň zvlášť neobmedzuje. Uvádza len, že musí prebiehať čestne a poctivo. Je zakázané zverejňovať nepravdivé informácie o politických stranách a kandidátoch. Kandidujúcim politickým subjektom zabezpečuje časový priestor pre volebnú agitáciu. Poveruje starostov obcí vyhradením plôch pre vylepovanie predvolebných plagátov. Zároveň stanoví, že v období medzi tretím dňom pred dňom volieb a ukončením hlasovania je zakázané zverejňovať volebné prieskumy. Doba trvania volebnej kampane pre voľby do Európskeho parlamentu nie je špecificky ohraničená. Agitácia formou mítingov, inzercie v periodickej tlači a podobne môže začať v ktorejkoľvek dobe pred voľbami. Politické subjekty však z psychologických a tiež finančných dôvodov obvykle započínajú svoju volebnú kampaň približne nie prv než mesiac pred voľbami. Správne naplánovaný začiatok volebnej kampane má veľký význam pre jej priebeh a výrazne ovplyvňuje šance jednotlivých strán uspieť. V zákone o voľbách do Európskeho parlamentu je v hlave týkajúcej sa volebnej kampane naznačené, aká je optimálna doba kampane z pohľadu zákonodarcu. V odsekoch týkajúcich sa kampane vo verejnoprávnych prostriedkoch a vylepovania volebných plagátov v obci je to doba 16 dní pred prvým dňom volieb. Ďalšou problematikou volieb a politických strán je ich financovanie. Otázka financovania politických strán je dlhodobo kontroverznou témou vo väčšine demokratických štátov a tradične je jej riešenie spojené s viacerými ťažkosťami. Jej význam súvisí so skutočnosťou, že politické strany potrebujú finančné zdroje k tomu, aby „prežili, súťažili a uskutočňovali svoje demokratické funkcie.“

Na druhej strane však rovnako platí, že financovanie politických strán môže veľmi jednoducho prispieť k podlomeniu tých istých demokratických hodnôt a princípov, ku ktorých podpore malo pôvodne prispieť.

Stanovenie pravidiel financovania a následná kontrola ich dodržiavania je z tohto dôvodu veľmi citlivou záležitosťou. Na úrovni EÚ je potom otázka financovania európskych politických strán o to komplikovanejšia, že jej riešenie podlieha pomerne zložitému legislatívnemu procesu, do ktorého sú zapojené všetky tri najdôležitejšie európske inštitúcie reprezentujúce často protichodné stanoviská. Problém financovania však nie je len záležitosťou posledných dvoch desaťročí, pretože prakticky už od vzniku európskych politických strán na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov mu museli tieto strany čeliť.

Záver

V histórií Európskej únie sa voľby do Európskeho parlamentu konali prvý krát v roku 1979 a odvtedy sa opakujú každých 5 rokov približne v rovnakom čase vo všetkých členských štátoch EÚ.

            Pre potreby chápania volebného systému do Európskeho parlamentu je potrebné načrtnúť vzťah Európskej únie k tvorbe spoločného volebného systému. Tá sa dlho nevedela zhodnúť na jasnom postupe. Dlho vznikala snaha o vytvorenie jednotného volebného systému. Jednu dobu sa uvažovalo o ambicióznom projekte, kde mal byť jeden celoeurópsky volebný obvod, to znamená, že strany museli podávať jednotnú kandidátku pre celú EÚ.

Návrh obsahoval aj dodatok, že  každá strana musela mať minimálne jedného poslanca z každej krajiny. Nakoniec bol presadený návrh, ktorý ustanovoval určité spoločné kritériá a inak nechal voľby na národnej úrovni. Voľby do EP v EÚ prihliadajú na špecifiká jednotlivých štátov, avšak vyžadujú, aby sa jednalo o proporčný volebný systém.

 

Zoznam použitej literatúry

BLAHOŽ, J. a kol. : Ústavní právo Evropské unie. Dobrá Voda u Pelhřimova: Aleš Čeněk, 2003.

DOČKAL, V., KANIOK, P.,ZÁVĚŠICKÝ, J.: Rendez –vous s Evropským parlamentem. Brno : Masarykova Univerzita, 2007.

Európske politické strany. Dostupné na: www.europskaunia.sk/europske_politicke_strany

FIALA, P., PITROVÁ, M.: Evropská unie. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2003.

FILIP, J. Základní otázky volebního práva. In: ŠIMÍČEK, V. a kol. Volby v demokracii.  Brno – Mezinárodní politologický ústav Právnické fakulty Masarykovy univerzity, 1995, s. 30

Kol. autorů: Když se řekne Lisabonská smlouva. Perspektíva fungování Evropské unie podle nového smluvního rámce. Praha : Odbor informování o evropských záležitostech. Úřad vlády ČR, 2008.

Malá encyklopedie Evropské Unie. Praha : Ústav mezinárodních vztahu, 1997.

NOLČ, J. a kol.: Evropská ústava s úvodním slovem. Brno: CP Books, 2005.

REIFF, K., SCHMITT, H.: „Nine second order elections – A conceptual framework for the Analysis of a European elections.“ European Journals of Political Research, No. 8, 1980.

ŠARADÍN, P. a kol. :Volby do Evropského parlamentu v České republice. Olomouc: Periplum, 2004.

 

 

PhDr. Mária Mešťánková

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Fakulta masmediálnej komunikácie

Katedra mediálnej výchovy

Námestie J. Herdu 2, 917 01  Trnava

maria.mestankova@ucm.sk