Špecifiká práce hovorcu v orgánoch ústrednej štátnej správy Slovenskej republiky

Abstrakt

Nie je hovorca ako hovorca. A hovorca ústredného orgánu štátnej správy patrí do špeciálnej kategórie hovorcov, nakoľko reprezentuje inštitúciu, ktorá svojou činnosťou určujú chod krajiny a tým ovplyvňuje životy jej obyvateľov. Aký význam, akú rolu, akú náplň práce hovorca ústredných orgánov štátnej správy vykonáva a ako je definovaná jeho pozícia na Slovensku, to  nie je známe. V rámci výskumu Média – informačný zdroj a komunikačný nástroj manažéra ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky sa prostredníctvom  kvantitatívneho a kvalitatívneho výskumu zodpovedalo aj na tieto otázky. Tento príspevok predstavuje čiastkové výsledky tohto výskumu – činnosť hovorcu slovenského ústredného orgánu štátnej správy.

Kľúčové slová:

hovorca, ústredný orgán štátnej správy, komunikačný odbor, komunikácia, public relations.

Abstract

No two spokespersons are same. Spokesperson of central state administration authorities belong to special category of spokespersons, as he is representing institution, activities of which are governing country’s operation and thus impacting daily life of country’s citizens. What is significance, role and tasks of  central state administration authorities’ spokesperson significance and what is his effective position is generally unknown in Slovakia. These questions were answered as part of Media – information source and communication instrument of manager of Slovak Republic central state administration authorities quantitative and qualitative research. This paper is presenting component results from this research on activities of Slovak central state administration authorities spokesperson.

Key words:

spokesperson, central state administration authority, communication division, communication, public relations.

 

Vo verejnosti je zakódovaný obraz, že hovorca je človek, ktorý len pretlmočí to, čo mu iní prikážu. Že je papagájom. Práca je však omnoho komplexnejšia. Hovorca by mal byť schopný vytvárať komunikačné stratégie. Keď je postavený pred konkrétny problém, ktorý chce organizácia tlmočiť, mal by vedieť sám povedať, akým spôsobom ho vysvetliť verejnosti, čo má byť posolstvom. Zároveň by mal usmerňovať a strážiť reputáciu, dobrú povesť inštitúcie. A to, že niečo povie do kamery, je už len taká čerešnička na torte.“[ref]DANKO, M.: Hovorca by nemal byť predĺženou rukou politika. In Aktualne.sk  [online]. 2008 [cit.2013-03-16]. Dostupné na internete: < http://aktualne.centrum.sk/kultura/media/clanek.phtml?id=1159908>[/ref] Hovorcovia, PR manažéri či iní odborníci v oblasti „public relations“, čiže vzťahov s verejnosťou, prezentujú príslušnú organizáciu verejnosti a médiám v čo možno najpozitívnejšom svetle. Sú hlavnými nositeľmi, tvorcami a vykonávateľmi public relations v inštitúcii a ich význam a potenciál neustále rastie. Kým v minulosti boli podceňované a naopak reklama preceňovaná, v súčasnosti sú to práve public relations, ktoré majú šancu presadiť sa aj tam, kde reklama zlyháva.[ref]KOTLER, P.:  Marketing v otázkách a odpovědích. Brno : CP Books, 2005, s. 63, ISBN 80-251-0518-0[/ref]

 

Public relations v orgánoch štátnej správy

Moderné public relations sa využívali v orgánoch štátnej správy už od ich vzniku, pričom významnú úlohu zohrali práve počas dvoch svetových vojen. Odborníci odôvodňujú ich existenciu troma základnými tézami. Jedna z téz tvrdí, že „demokratickej vláde najviac vyhovuje voľný, obojstranný tok myšlienok a presných informácií, kde občania i orgány štátnej správy môžu prijímať kvalifikované rozhodnutia.“[ref]CAYWOOD, C. L.: Public relations. Praha : Computer Press, 2003, s. 403, ISBN: 80-7226-886-4[/ref] Druhá téza vychádza zo základných princípov demokracie a to, že demokratická vláda, ktorá je volená občanmi, sa musí týmto občanom zodpovedať. Tretia téza vychádza z finančno-materiálneho princípu a to, nakoľko orgány sú financované zo štátneho rozpočtu a teda z financií všetkých občanov danej krajiny, majú občania nárok na informácie týkajúce sa štátnej správy, pokiaľ sa to netýka informácií, ktoré sú z opodstatnených dôvodov utajené v zmysle spoločenského konsenzu[ref]CAYWOOD, C. L.: Public relations. Praha : Computer Press, 2003, s. 403, ISBN: 80-7226-886-4[/ref].

Z hľadiska historických skúsenosti ako aj opodstatnenosti využívania nástrojov public relations štátnymi orgánmi demokratických štátov by sa dalo predpokladať, že metóda marketingovej komunikácia public relations je orgánmi štátnej správy dôkladne prepracovaná a štandardizovaná, nakoľko existovala a v praxi sa využívala už aj nielen v časoch komunizmu ale aj pred. No už samotné tvrdenie Ivana Žáryho poukazuje, že minimálne v deväťdesiatich rokoch minulého storočia tomu na Slovensku tak nebolo[ref]ŽÁRY, I.: PUBLIC RELATIONS. Senica : Vydavateľstvo HEVI, s.r.o., 1995, s. 109,  ISBN: 80-85518-73-2[/ref]. Výskum pod názvom Média – informačný zdroj a komunikačný nástroj manažéra ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky sa zaoberal celou škálou využívania marketingovej komunikácie ústrednými orgánmi štátnej správy v období 2005 až 2012. Hlavným cieľom bolo zistiť úroveň marketingovej komunikácii v rámci ústredných orgánov štátnej správy, pričom v hypotézach sa predpokladala slabá úroveň marketingovej komunikácie a nedostatočné využitie jej metód na komunikáciu s verejnosťou. Na realizáciu výskumu sa využilo viacero metód kvantitatívneho výskumu ako aj kvalitatívneho a to anketa, pozorovanie, obsahová analýza či rešerš. Výsledky prezentované v tomto príspevku sú čiastkovými výsledkami tohto výskumu mapujúceho celú marketingovú komunikáciu ústredných orgánov štátnej správy v rokoch 2005 až 2012.

Na Slovensku v súčasnosti existuje 23 ústredných orgánov štátnej správy, z toho je trinásť ministerstiev a desať ostatných orgánov ústrednej štátnej správy. Medzi ústredné orgány patria preto, lebo boli zriadené zo zákona Národnej rady SR a sú zároveň definované tiež iným zákonom, Zákonom o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Ich ďalšími spoločnými znakmi je financovanie zo štátneho rozpočtu a to, že svojou činnosťou ovplyvňujú životy všetkých ľudí žijúcich na Slovensku. Základný rozdiel medzi nimi spočíva v ich vplyve na životy občanov Slovenskej republiky. Úroveň vplyvu na životy občanov ako aj objem finančných prostriedkov pridelených zo štátneho rozpočtu určujú záujem verejnosti a médií o tieto inštitúcie. Kým vplyv ministerstiev je nesmierne vysoký a teda sú pod silným tlakom zo strany médií, vplyvy menších orgánov nemusí verejnosť vnímať tak intenzívne, a preto aj médiá im nevenujú takú pozornosť ako ministerstvám. Dá sa teda predpokladať, že pozícia oddelení zaoberajúcich sa problematikou public relations je v týchto inštitúciách odlišná.

 

Oddelenia public relations v ústredných orgánov štátnej správy

Ústredné orgány štátnej správy sa dajú rozdeliť v závislosti od počtu zamestnancov, ich rozpočtu ako aj záujmu verejnosti na dve základné skupiny – ministerstvá a ostatné orgány ústrednej štátnej správy. Z praxe vyplýva, že ústredné orgány štátnej správy, ktoré sú pod silným tlakom zo strany verejnosti a médií, majú vytvorené špeciálne komunikačné odbory, ktoré nesú rôzne názvy napr. Komunikačný odbor, Odbor komunikácie, Odbor tlačový a informačný, Odbor pre komunikáciu a styk s verejnosťou, Tlačový odbor, a ďalšie, preto sa v práci používa jednotné pomenovanie „komunikačný odbor“. Ide vo väčšine prípadoch o ministerstvá. Na čele odboru stojí riaditeľ a v závislosti od významu danej inštitúcie a tlaku, ktorému čelí, pod jeho vedením pracuje dvoj až viacčlenná skupina ľudí. Súčasťou tejto skupiny je aj hovorca. Nie je neobvyklé, že rolu riaditeľa komunikačného odboru a rolu hovorcu vykonáva tá istá osoba. V rámci organizačnej štruktúry sú tieto odbory zaraďované vysoko – väčšinou kompetenčne spadajú priamo pod štatutára inštitúcie, čiže ministra, predsedu úradu. Neexistuje jednotné umiestenie tohto odboru, preto vo výnimočných prípadoch sú v rámci organizačnej štruktúry tieto oddelenia zaraďované aj pod kanceláriu úradu, ministra, čiže odbor, ktorý priamo zodpovedá za správu administratívnych aktivít štatutára. Hovorca sa v rámci tejto skupiny zodpovedá svojmu nadriadenému a to, buď riaditeľovi komunikačného odboru, pokiaľ je hovorca členom odboru, alebo štatutárovi, pokiaľ je hovorca zároveň aj riaditeľom daného odboru a to bez ohľadu na celkové umiestnenie daného odboru v rámci organizačnej štruktúry (ilustračný graf č.1).

kon-graf-1

Graf 1   Ilustračná schéma umiestnenia komunikačného odboru v rámci organizačnej štruktúry inštitúcie

Zdroj:    Konečná Bernáthová, A.: Využívanie metód a nástrojov marketingovej komunikácie ústrednými orgánmi štátnej správy v období 2005 až 2011. Slovensko, 2009-2012

 

Ostatné orgány ústrednej štátnej správy len výnimočne majú celé odbory zamerané na formovanie, riadenie a vykonávanie agendy public relations. Väčšinou sa komunikácia s verejnosťou a  médiami rieši prostredníctvom kancelárie úradu, pod ktorú spadá administratívna správa aktivít štatutára úradu. Zamestnancom tohto odboru býva aj hovorca, ktorý je jediná osoba tvoriaca, riadiaca a realizujúca v danej inštitúcii tzv. „media relations“ čiže vzťahy s médiami a niektorých prípadoch celú agendu public relations inštitúcie. Z hľadiska organizačnej kancelária úradu je zaradená buď priamo pod štatutára inštitúcie alebo pod jeho zástupcu, čiže podpredsedu alebo vedúceho služobného úradu. Pri takto nastavenej organizačnej štruktúre sa hovorca zodpovedá svojmu priamemu nadriadenému – riaditeľovi kancelárie úradu. Je však bežnou praxou, že sa hovorca zodpovedá dvom osobám – svojmu priamemu nadriadenému a zároveň aj štatutárovi, keďže ide o špecifickú funkciu (ilustračný graf č.2).

kon-graf-2

Graf 2   Ilustračná schéma umiestnenia komunikačného odboru v rámci organizačnej štruktúry inštitúcie

Zdroj:    Konečná Bernáthová, A.: Využívanie metód a nástrojov marketingovej komunikácie ústrednými orgánmi štátnej správy v období 2005 až 2011. Slovensko, 2009-2012

V súčasnosti existujú aj také ústredné orgány štátnej správy, ktoré nemajú na komunikáciu s verejnosťou a médiami vyčleneného konkrétneho človeka. Tvorbu, riadenie a realizovanie „media relations“ a celkového public relations má buď na starosti riaditeľ kancelárie úradu, štatutár alebo štatutárom poverená osoba v závislosti od témy, ktorá má byť verejnosti odkomunikovaná.

 

Práca hovorcu v ústredných orgánov štátnej správy

Aký význam a akú úlohu zohráva hovorca v ústredných orgánoch štátnej správy sa dá identifikovať z celkového pôsobenia inštitúcie navonok. Existujú tri typy komunikácie inštitúcie s verejnosťou – otvorená, polootvorená a zatvorená. V prípade prvého typu ide o komunikáciu aktívnu, kde sa organizácia snaží poskytnúť o sebe a o svojej činnosti čo najviac informácií a to z vlastnej iniciatívy. V prípade tretieho typu organizácia o sebe a svojej činnosti poskytuje čo najmenej informácií a aj tie len preto, lebo je povinná ich uvoľniť či už v zmysle nejakého zákona alebo silného nátlaku zo strany médií. V takomto prípade ide o pasívnu komunikáciu. Druhý typ preberá prvky oboch typov, v niektorých prípadoch je komunikácia inštitúcie otvorená aktívna avšak, iné témy  inštitúcia odmieta komunikovať, pričom nejde o témy, ktoré by v zmysle nejakého právneho predpisu nemohla verejnosti odkomunikovať. Pokiaľ je komunikácia inštitúcie otvorená, hovorca zastáva významnú úlohu v danej inštitúcii a aj verejná mienka je tejto organizácii priaznivo naklonená. Pokiaľ je komunikácia zatvorená, dá sa predpokladať, že buď organizácia hovorcu nemá, alebo jeho význam a právomoci sú veľmi malé.

V teóriách public relations je základnou úlohou hovorcu vytváranie dobrých „media relations“ čiže vzťahov s médiami tak, aby dokázal predstaviť príslušnú organizáciu verejnosti a médiám v čo možno najpozitívnejšom svetle. Túto svoju činnosť vykonáva prezentovaním informácií z pohľadu organizácie, publikovaním noviniek o nej pre tlačové a elektronické médiá a ponúkaním informácií o kľúčových aktivitách organizácie. Hovorca teda pracuje na strane public relations, teda styku s verejnosťou, nakoľko podniká úsilie na dosiahnutie maximálneho zviditeľnenia organizácie a organizuje pre vedenie svojej organizácie alebo pre vedúcich pracovníkov rozhovory s novinármi, organizuje príležitosti pre vedúcich a vrcholové vedenie organizácie na prednes ich príhovorov alebo prezentácií, prípravu na príhovory alebo prednášky na kongresoch, konferenciách či obchodných veľtrhoch. Ako však vyzerá presná pracovná náplň v praxi hovorcov v orgánov ústrednej štátnej správy?

Rozdiel medzi hovorcom pracujúceho v súkromnom sektore a štátnom vychádza nielen z finančných možností ale aj z prístupu vedenia inštitúcie k tejto funkcii. Rozdiely vo výkone funkcii hovorcu však existujú aj v samotnom štátnom sektore. Základná pracovná náplň hovorcu ostatného orgánu ústrednej štátnej správy pozostáva z vytvárania a formovania „media relations“ tak, ako aj v prípadoch súkromnej sféry či ministerstiev. Rozdiel spočíva však v tom, že tu túto činnosť vykonáva hovorca ostatného ústredného orgánu štátnej správy sám, kým v rámci ministerstiev má pomocníkov – členov komunikačného odboru (tabuľka  1). Hovorca,  ako štátny zamestnanec by mal mať oficiálne osemhodinovú pracovnú dobu, pokiaľ však chce vytvárať pozitívne vzťahy s médiami, musí vykonávať svoju prácu nad rámec uvedenej pracovnej doby. O tom svedčí aj cena hovorca roka 2009, v ktorá sa niesla v zmysle sloganu „Najlepší hovorca? Ten, čo zdvihne“[ref]Najlepší hovorca? Ten, čo zdvihne. In Sme.sk [online]. 2009 [cit.2013-03-16]. Dostupné na internete: <http://www.sme.sk/c/5036566/najlepsi-hovorca-ten-co-zdvihne.html>[/ref].

kon-graf-3

Tabuľka 1: Počet ľudí tvoriacich public relations ústredných orgánoch štátnej správy

Zdroj: Konečná Bernáthová, A.: Využívanie metód a nástrojov marketingovej komunikácie ústrednými orgánmi štátnej správy v období 2005 až 2011. Slovensko, 2009-2012

Hlavná, ústredná činnosť hovorcu je rovnako ako v iných orgánoch štátnej, verejnej správy či súkromnej sféry. Jeho úlohou je komunikovať s novinármi, sprostredkovať posolstvo svojej inštitúcie verejnosti a vytvárať dobré – pozitívne vzťahy s verejnosťou a to prostredníctvom tzv. „media relations“. Najbežnejšou činnosťou, ktorú robia všetci hovorcovia orgánov štátnej správy, je tá najzákladnejšie činnosť v rámci „media relations“. Pripravujú tlačové správy, oficiálne stanoviská, reakcie na medializované témy, výročné správy a externé periodiká, pokiaľ inštitúcia externé periodikum vydáva. Odpovedajú novinárom na otázky, organizujú a moderujú tlačové konferencie a rozhovory s predstaviteľmi svojej inštitúcie, vypracúvajú upresnenia a opravy na uverejnené články a odvysielané prejavy o ich organizácii. Tejto činnosti, ktorej reálny výstup je možné pozorovať priamo v médiách, predchádza iná fáza tzv. prípravná. Pripravujú v rámci nej propagačné materiály po obsahovej a niekedy aj grafickej stránke. Oboznamujú sa s činnosťou svojej inštitúcie, jej najnovyššími výstupmi, zhromažďujú, triedia informácie podľa určitej relevancie a vytvárajú si určité štatistiky a prehľady, ktoré sú nevyhnutné na rýchle poskytovanie informácií médiám.Ďalšou činnosťou hovorcu je monitoring médií. Monitoring je jednou z dôležitých nástrojov na vytváranie „media relations“.

Tak ako v súkromnom sektore, tak i v štátnej správe sa prostredníctvom monitoringu médií dá zistiť, nakoľko je inštitúcia v rámci vytvárania a udržiavania svojich vzťahov s médiami úspešná a tiež zistiť, aký obraz o inštitúcii médiá sprostredkúvajú verejnosti. Niektorí hovorcovia len študujú monitoring, ktorý im pripravila agentúra, avšak sú aj takí, ktorí nemajú predplatenú agentúru a teda ho robia sami. Ide na príklad o hovorcu Protimonopolného úradu SR či Správy štátnych hmotných rezerv SR.   Hovorca takto získa prehľad, čo sa o jeho inštitúcii písalo, čo z toho, čo inštitúcia sama pustila médiám, sa aj v médiách reálne zobrazilo a ako sa to zobrazilo. Predplatený monitoring umožňuje hovorcovi rýchlo reagovať na prípadne negatívnu publicitu, či na nesprávne interpretované informácie.Novým prvkom v monitoringu je monitoring reakcií čitateľov internetových verzií periodík a televíznych a rozhlasových vysielaní. Monitorovacie agentúry zatiaľ tieto služby neponúkajú, preto niektorí hovorcovia orgánov štátnej správy ale pravdepodobne nielen oni majú tendenciu si sami kontrolovať tieto diskusné príspevky a v prípade potreby sami sa zapájajú do týchto diskusií. Tým majú možnosť získať spätnú väzbu a relatívne rýchlo hľadať účinné nástroje public relations, pokiaľ by bolo vzťah verejnosti, ich názory a postoje modifikovať.Súčasťou práce komunikačného odboru a v prípade inštitúcii, ktoré samostatný odbor nemajú, tak hovorcu, je spravovanie internetovej stránky inštitúcie. V niektorých prípadoch zodpovedajú za celú stránku, v iných len za určitú časť, v rámci ktorej uverejňujú tlačové správy, stanoviská, reakcie, periodika pre externé prostredie, ak organizácia takéto periodika vydáva. Existujú aj také prípady, kde hovorca nielen zodpovedá za obsah stránky ale je aj jej správcom.

Hovorí sa, že oči sú výkladná sieň do duše človeka a v prípade organizácií túto funkciu plní internetová stránka. Internetová stránka, ktorejkoľvek inštitúcie môže slúžiť ako zdroj informácií pre novinárov a verejnosť. Musí však splniť jeden základný atribút – prehľadnosť.  Internetová stránka zohráva významnú úlohu nielen v rámci „media relations“ ale aj celkovej public relations spoločnosti. Pokiaľ je neprehľadná, môže recipienta znechutiť a tým pokaziť imidž inštitúcie. Pokiaľ je je prehľadná, môže imidž inštitúcie vylepšiť.Ďalším špecifikom práce hovorcu v inštitúciach, kde neexistuje samostatný odbor je realizovanie kompletnej agendy public relations. Niektorí sa podieľajú na organizovaní rôznych školení, iní odpovedajú na otázky verejnosti v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ďalší pomáhajú študentom vysokých škôl s oboznámením sa problematiky ich rezortu, zodpovedajú na ich otázky, sprostredkúvajú im stretnutia s odborníkmi svojej inštitúcie, zabezpečujú odbornú účasť expertov svojej organizácie na rozličných odborných fórach a konferenciách. Občas zodpovedajú za tvorbu a realizovanie internej komunikácie, ktorá je dôležitou súčasťou public relations, nakoľko existuje z praxe známe pravidlo, že žiadna spoločnosť nemôže vytvoriť pozitívny imidž navonok, pokiaľ interní zamestnanci nie sú do tohto procesu zaangažovaní a to internou komunikáciou.Najvýraznejším rozdielom náplne práce hovorcu štátnej inštitúcie, kde nie je vytvorený komunikačný odbor, vyplýva z jeho organizačného včlenenia do odboru označovaného väčšinou ako kancelária úradu. Tento odbor vykonáva rozsiahlu administratívnu agendu a kompetenčne priamo spadá pod štatutára, alebo jeho zástupcu. Odbor sa zaoberá napríklad riešením domácej či zahraničnej korešpondencie štatutára, zabezpečovaním prekladov, organizovaním stretnutí štatutára, zabezpečovanie plnenia pokynov vyplývajúcich z vlády atď. Hovorca, ktorý je súčasťou tohto odboru, nie je z tejto agendy vyňatý a teda jeho pracovná náplň obsahuje tiež aktivity, ktoré priamo nesúvisia s aktivitami v oblasti public relations, ale sú aktivitami tohto odboru. Nie je nezvyčajné, že hovorcovia malých orgánov ústrednej štátnej správy zodpovedajú za hlavný úradný e-mail, robia preklady rôznych listov či zabezpečuje účasť zamestnancov úradu na rôznych zahraničných podujatiach, administrujú interný server, …

Pár slov na záver

Výsledky výskumu preukázali, že úroveň marketingovej komunikácie v rámci ústredných orgánov štátnej správy je na veľmi nízkej úrovni a ani metóda public relations nie je efektívne využívaná.  V súčasnosti neexistuje jednotný princíp  na definovanie úlohy, pozície či činnosti hovorcu na pôde štátnej správy.  Preto špecifiká práce hovorcu v orgánoch ústrednej štátnej správy vyplývajú priamo zo zaradenie hovorcu v rámci organizačnej štruktúry. Pokiaľ inštitúcia nemá vytvorený komunikačný odbor, hovorca sa zodpovedá dvom nadriadeným – priamemu a štatutárovi, dostáva rozličné pracovné zadania od dvoch šéfov, plní role minimálne dvoch nezávislých profesií. Na jednej strane teda hovorca vystupuje ako tvorca a realizátor agendy public relations danej inštitúcie, na strane druhej vykonáva administratívnu činnosť bežného štátneho zamestnanca ako preklady, vybavovanie listov štatutára, spravuje stránku a vykonáva ďalšie činnosti, ktoré sú mu nariadené jeho priamym nadriadeným – čiže sa plnohodnotne podieľa na aktivitách, ktoré jeho odbor, kancelária úradu, má v pracovnej náplni. No už existujú určité javy, ktoré naznačujú posun k prístupu celej marketingovej komunikácie, napríklad zmeny v označovania určitých marketingových aktivít na ministerstvách.

 

Literatúra a zdroje:

CAYWOOD, C. L.: Public relations. Praha : Computer Press, 2003, 640 s. ISBN: 80-7226-886-4

DANKO, M.: Hovorca by nemal byť predĺženou rukou politika. In Aktualne.sk  [online]. 2008 [cit.2013-03-16]. Dostupné na internete: <http://aktualne.centrum.sk/kultura/media/clanek.phtml?id=1159908>

KOTLER, P.:  Marketing v otázkách a odpovědích. Brno : CP Books, 2005, s. 63, ISBN 80-251-0518-0

KONEČNÁ BERNÁTHOVÁ, A.: Využívanie metód a nástrojov marketingovej komunikácie ústrednými orgánmi štátnej správy v období 2005 až 2011. Slovensko, 2009-2012, výskum v súčasnosti prebieha a jeho konečné výsledky budú publikované v dizertačnej práci Médiá – informačný zdroj a komunikačný nástroj manažéra v ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republikyNajlepší hovorca? Ten, čo zdvihne. In Sme.sk [online]. 2009 [cit.2013-03-16]. Dostupné na internete: <http://www.sme.sk/c/5036566/najlepsi-hovorca-ten-co-zdvihne.html>

ŽÁRY, I.: PUBLIC RELATIONS. Senica : Vydavateľstvo HEVI, s.r.o., 1995, 129 s.  ISBN: 80-85518-73-2

 

Kontaktné údaje:Mgr. Alexandra Konečná Bernáthová (externá doktorandka)

Fakulta Masmédií Paneurópskej vysokej školy

Tematínska 10851 05 Bratislava

SLOVENSKO

abernathova@gmail.com